APOŠTOL PAVOL A JEHO LISTY

  • ÚVOD DO LISTU RIMANOM
  • LIST RIMANOM
  • ÚVOD DO PRVÉHO LISTU KORINŤANOM
  • PRVÝ LIST KORINŤANOM
  • ÚVOD DO DRUHÉHO LISTU KORINŤANOM
  • DRUHÝ LIST KORINŤANOM
  • ÚVOD DO LISTU GALAŤANOM
  • LIST GALAŤANOM
  • ÚVOD DO LISTU EFEZANOM
  • LIST EFEZANOM
  • ÚVOD DO LISTU FILIPANOM
  • LIST FILIPANOM
  • ÚVOD DO LISTU KOLOSANOM
  • LIST KOLOSANOM
  • ÚVOD DO PRVÉHO LISTU SOLÚNČANOM
  • LIST SOLÚNČANOM
  • ÚVOD DO DRUHÉHO LISTU SOLÚNČANOM
  • DRUHÝ LIST SOLÚNČANOM

1. ŽIVOTOPISNÁ ČRTA

1. Pavlov pôvod a mladosť

Pavol sa narodil v prvých rokoch kresťanského letopočtu v Tarze v Cilícii (porov. Sk 21, 39). Bol Žid z Benjamínovho kmeňa (porov. Flp 3, 5). Pri obriezke dostal meno Šavol (hebrejsky Šaúl = ‚vyprosený od Jahveho‘, ‚vytúžený‘), ale od mladosti mal aj vedľajšie rímske meno Pavol (latinsky Paulus = malý, nepatrný). Od narodenia bol rímsky občan (porov. Sk 22, 27 n.). Doma bol vychovaný prísne podľa Mojžišovho zákona a tradície predkov a bol prívržencom skupiny farizejov (porov. Flp 3, 5 n.). Okrem materinskej aramejčiny si osvojil gréčtinu a zoznámil sa s helenistickou kultúrou a ľudovou filozofiou, ako aj s náboženstvom a politickou štruktúrou rímskeho impéria. Otec ho poslal do Jeruzalema, aby tam získal vyššie vzdelanie a stal sa učiteľom Zákona. Šaul sa v Jeruzaleme stal učeníkom slávneho učiteľa Gamaliela, ktorý patril k miernejším členom židovskej veľrady (porov. Sk 5, 34 – 39). Pod jeho vedením Pavol nadobudol dokonalú znalosť Zákona, osvojil si rabínsky spôsob myslenia a vykladania Písma, ako aj pravovernú židovskú zbožnosť (porov. Sk 22, 3). Vyučil sa remeslu tkáča stanov a toto remeslo vykonával aj v čase svojich apoštolských ciest, aby nebol pri svojej misionárskej činnosti nikomu na ťarchu (porov. Sk 18, 3; 1 Sol 2, 9; 1 Kor 4, 12; …). Zdá sa, že nebol ženatý (porov. 1 Kor 7, 7) a po zdravotnej stránke trpel slabosťou a dajakou neznámou nepríjemnou chorobou (porov. Gal 4, 13 n.; 2 Kor 12, 7 – 10). Osobne nepoznal pozemského Ježiša, lebo za čias jeho verejného života sa zdržoval v Tarze.

2. Pavol, apoštol Ježiša Krista

Po Ježišovej smrti sa Šavol vrátil do Jeruzalema a stal sa fanatickým prenasledovateľom kresťanov, v ktorých videl odpadlíkov od židovstva. Mal účasť na ukameňovaní Štefana (porov. Sk 7, 58) a od veľkňaza si vyžiadal dovolenie, aby mohol kresťanov z Damasku priviesť v putách do Jeruzalema (porov. Sk 9, 2). Na ceste do Damasku sa mu však zjavil vzkriesený Kristus, ktorý si ho vyvolil za apoštola medzi pohanmi (porov. Sk 9, 1 – 19; 22, 6 – 16; 26, 12 – 18; 1 Kor 9, 1; Gal 1, 13 – 17; Flp 3, 12). Šavol prijal v Damasku krst a hneď začal ohlasovať, že Ježiš je Boží Syn (porov. Sk 9, 20). Potom sa zdržal istý čas v Arábii (porov. Gal 1, 17), opäť sa vrátil do Damasku, ale musel odtiaľ utiecť pred Židmi (porov. Sk 9, 24). Tri roky po svojom obrátení navštívil Petra v Jeruzaleme a potom žil niekoľko rokov v Sýrii a v Cilícii (porov. Gal 1, 18 – 21; Sk 9, 30). Barnabáš ho z Tarzu priviedol znovu do Antiochie v Sýrii (porov. Sk 11, 25) a spolu s ním v čase hladu zaniesol podporu kresťanom v Jeruzaleme (porov. Sk 11, 27 – 30). Keď sa vrátili, Duch Svätý ich určil na misie medzi pohanmi (porov. Sk 13, 1 – 3). Tým sa začína najdôležitejšie obdobie Pavlovho života: jeho tri veľké misijné cesty.

V rokoch 47 – 48 vykonal s Barnabášom a Jánom Markom prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (porov. Sk 13, 1 – 14, 26). V jednotlivých mestách (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe) založili cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa príkorí pre evanjelium. Po návrate v roku 49 sa Pavol s Barnabášom zúčastnil na Jeruzalemskom apoštolskom sneme (porov. Sk 15, 1 – 30).

Druhá misijná cesta (49 – 52; porov. Sk 15, 36 – 18, 22) apoštola Pavla v spoločnosti Sílasa (neskoršie Timoteja) viedla do Malej Ázie a odtiaľ na európsky kontinent (Filipy, Solún, Atény, Korint), kde založil významné kresťanské obce. Počas svojho pobytu v Korinte Pavol napísal Prvý a Druhý list Solúnčanom. Potom sa cez Efez vrátil do Antiochie v Sýrii.

Na tretej misijnej ceste (53 – 58; porov. Sk 18, 23 – 21, 16) sa Pavol zdržal tri roky v Efeze, kde pôsobil s veľkým úspechom (porov. Sk 19, 1 – 20, 1; 1 Kor 16, 9) a prostredníctvom svojich spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole (porov. Kol 1, 7; 2, 1; 4, 13). V Efeze napísal List Galaťanom, Prvý list Korinťanom a pravdepodobne aj List Filipanom. Prenasledovanie ho prinútilo odísť z Efezu cez Macedónsko (tu napísal Druhý list Korinťanom) do Korintu (porov. Sk 20, 3). Z Korintu poslal List Rimanom a potom sa cez Macedónsko, Troadu, Milét, Týrus a Cézareu vrátil do Jeruzalema, aby priniesol tamojším chudobným kresťanom výťažok zbierky macedónskych a korintských veriacich.

V Jeruzaleme ho zatkli a strávil dva roky vo väzení (58 – 60) v Cézarei, v sídle rímskeho prokurátora, ktorým bol vtedy Félix a po ňom Festus. Z väzenia napísal List Kolosanom, Efezanom a Filemonovi. Aby sa vyhol židovskému súdu, odvolal sa na cisára a prokurátor ho poslal loďou do Ríma (porov. Sk 23, 23 – 28, 14). V Ríme sa Pavol zdržal ako väzeň dva roky (61 – 63; porov. Sk 28, 16 – 31), ale mohol sa dosť voľne pohybovať, prijímať návštevy a ohlasovať evanjelium.

Podľa istých náznakov v Pastorálnych listoch a v cirkevnej tradícii Pavol sa z rímskeho väzenia vyslobodil, ohlasoval evanjelium v Španielsku, ako už dávno predtým túžil (porov. Rim 15, 28), a potom vykonal cestu na Východ (Efez, Kréta, Macedónsko…; porov. 1 Tim 1, 3; 2 Tim 4, 13; Tít 3, 12; 1 Tim 3, 14; 4, 13; 1 Tim 1, 4). V Efeze nechal Timoteja a na Kréte Títa, aby zorganizoval tamojšie cirkevné obce a v Macedónsku napísal Prvý list Timotejovi a List Títovi. V Malej Ázii Pavla pravdepodobne zatkli (v Troade? alebo v Efeze?) a previezli do rímskeho väzenia, kde v roku 67 krátko pred svojou mučeníckou smrťou napísal Druhý list Timotejovi.

3. Chronológia Pavlovho života

Roky:

  • 5 – 10: Pavlovo narodenie v Tarze, v Cilícii (Malá Ázia)
  • 20 – 25: Teologická formácia u Gamaliela v Jeruzaleme
  • 33 – 34: Obrátenie a krst v Damasku
  • 34 – 36: Pobyt v Arábii
  • 36 – 37: Prvá cesta do Jeruzalema, návšteva u sv. Petra
  • 37 – 42: Pobyt v Tarze
  • 43: Apoštolská činnosť v sýrskej Antiochii
  • 44: S Barnabášom so zbierkou pre chudobných v Jeruzaleme
  • 47 – 48: Prvá misijná cesta
  • 49: Na Apoštolskom sneme v Jeruzaleme
  • 49 – 52: Druhá misijná cesta
  • 53 – 58: Tretia misijná cesta
  • 58 – 60: Väznenie v Cézarei
  • 61 – 63: Väznenie v Ríme
  • 63 – 64: Cesta do Španielska
  • 65 – 67: Cesta na Východ
  • 67: Mučenícka smrť v Ríme

2. PAVLOVE LISTY

1. Literárny druh

Trinásť listov, ktoré sa v Novom zákone uvádzajú pod menom apoštola Pavla, je dôkazom jeho pastierskej starostlivosti o cirkevné spoločenstvá, ktoré založil a s ktorými ostal aj po svojom odchode v neprestajnom styku. Pavlove listy sú podmienené konkrétnou životnou situáciou adresátov. Preto majú príležitostný a osobný ráz a sú adresované určitej kresťanskej obci alebo jej predstaviteľom. Tým sa líšia od literárneho druhu epištoly, listu, ktorý je nezávislý na konkrétnej situácii a jej cieľom je vzbudiť záujem širšieho okruhu čitateľov o isté aktuálne témy alebo problémy. Pavlove spisy sú teda ozajstnými listami a nemožno o nich hovoriť ako o umelých literárnych výtvoroch, čiže epištolách. Na druhej strane však nie sú súkromnou korešpondenciou, lebo prvotná Cirkev ich prijala do kánonu inšpirovaných spisov a tým uznala všeobecnú platnosť ich učenia pre celú Cirkev a pre všetky časy. Obsahujú základné pravdy kresťanského života a ich aplikáciu na životné potreby a problémy jednotlivých cirkevných spoločenstiev v daných historických podmienkach. Preto v Pavlových listoch nemožno hľadať teoretický a podrobný výklad jednotlivých vieroučných a mravoučných právd alebo súvislý teologický traktát.

Vonkajšou formou sa Pavlove listy podobajú súkromnej korešpondencii z helenistického a rímskeho obdobia. Vtedajšie listy pozostávali z týchto charakteristických základných častí:

  1. Úvodná formula, v ktorej sa uvádza meno odosielateľa a meno adresáta s krátkym pozdravom. V Pavlových listoch možno pozdrav schematicky vyjadriť slovami ‚milosť a pokoj‘ (porov. Rim 1, 7; 1 Kor 1, 3; 2 Kor 1, 2 a inde).
  2. Vďakyvzdanie, ktoré má v Pavlových listoch funkciu uvedenia hlavnej témy listu (porov. Rim 1, 8 – 17; 1 Kor 1, 4 – 9; Flp 1, 3 – 11 a inde).
  3. Vlastný text listu, ktorý má v Pavlových listoch zvyčajne dve časti: a) náukovú, obsahujúcu výklad kresťanského posolstva (porov. Rim 1 – 11; Gal 1 – 4; Ef 1 – 3); b) morálno-poučnú, obsahujúcu povzbudenia a smernice pre kresťanský život (porov. Rim 12 – 15; Gal 5 – 6; Ef 4 – 6).
  4. Záver listu a pozdravy. V Pavlových listoch sa v závere podávajú osobné správy alebo osobné odporúčania pre jednotlivcov. Charakteristickým záverečných Pavlovým pozdravom je: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami.“ (porov. 1 Sol 5,28; 2 Sol 3, 18; Gal 6, 18; Flp 4, 23; 1 Kor 16, 23; 2 Kor 13, 13; Rim 16, 20; Flm 25).

Keďže Pavol diktoval svoje listy pisárovi, v niektorých na konci pridal svoj vlastnoručný podpis ako svedectvo o ich autentickosti (porov. napr. Gal 6, 11 – 18; 1 Kor 16, 21 – 24; 2 Sol 3, 17).

Pavol vo svojich listoch často používal materiál, ktorý adresáti už poznali z prvotného ohlasovania evanjelia, z katechetického vyučovania, z liturgie atď. a ktorý už spravidla jestvoval ako presne ustálený text v podobe literárnych foriem a formúl. Sem patria najmä liturgické hymny (porov. napr. Flp 2, 6 – 11; Kol 1, 15 – 20; 1 Tim 3, 16; Ef 5, 14), formuly kerygmy čiže prvokresťanského ohlasovania blahozvesti (porov. napr. 1 Kor 15, 3 – 7 o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista; 11, 23 – 25 o ustanovení Eucharistie), formuly vyznania viery (porov. napr. Rim 1, 3 – 4; 10, 9; 1 Kor 8, 6; 1 Tim 2, 5 -6), katalógy čností (porov. Gal 5, 22 – 23; Ef 4, 2 – 3; 4, 32 – 5, 9; Flp 4, 8 atď.) a neresti (porov. Gal 5, 19 – 21; Rim 1, 29 – 30; 1 Kor 5, 10 – 11; 6, 9 – 10; Ef 5, 3 – 5 atď.), rodinné pravidlá (porov. Ef 5, 22 – 6, 9; Kol 3, 18 – 4, 1; 1 Tim 3, 2 – 6 atď.). Pánove slová (porov. 1 Kor 11, 23 – 25; 1 Sol 4, 15; 1 Kor 7, 10; 9, 14), ‚svedectvá z Písma‘ (porov. Rim 3, 10 – 18; 15, 9 – 12) a iné. Súhrnne možno povedať, že Pavlove listy sú nielen ovocím jeho osobných teologických úvah, ale aj svedectvom prvokresťanskej tradície. Vo svojej definitívnej forme sú výsledkoch Pavlovej kresťanskej skúsenosti a misionárskej a pastoračnej činnosti.

2. Zbierka Pavlových listov

Pavol je autorom mnohých listov, no nie všetky sa zachovali. V Prvom liste Korinťanom 5, 9 n. Pavol spomína list adresovaný Korinťanom, v ktorom ich vystríha pred nemravníkmi a v Druhom liste Korinťanom 2, 4 (porov. aj 7, 8 – 12) robí narážku na list, ktorý im napísal „vo veľkom súžení a úzkosti srdca, cez mnoho sĺz“. Tieto listy sa pravdepodobne stratili. To isté treba povedať aj o Liste Laodicejčanom, ktorý Pavol spomína v Kol 4, 16.

O zbierke Pavlových listov sa zmieňuje už autor Druhého Petrovho listu (porov. 3, 15 – 16), ako aj apoštolskí Otcovia Klement Rímsky (okolo roku 96) a Ignác Antiochijský (okolo roku 107), i keď neuvádzajú nič presnejšie o ich počte. Bludár Marcion (+160) vypočítava desať Pavlových listov, ale vynecháva 1 Tim, 2 Tim a Tít. Muratoriho kánon okolo roku 180 uvádza všetkých 13 Pavlových listov bez Listu Hebrejom.

Grécky text Pavlových listov sa zachoval v mnohých rukopisoch. Najdôležitejšie a najstaršie sú: papyrus 46 (P46) z polovice 3. storočia, Sinajský a Vatikánsky kódex zo 4. storočia, Alexandrijský kódex z 5. storočia a Chermontský kódex zo 6. storočia.

3. Reč a štýl Pavlových listov

Pavol písal svoje listy v hovorovej gréčtine svojho času, tzv. koiné, no cítiť v nej vplyv aramejčiny a Pavlovej biblicko-hebrejskej mentality. Vcelku je však jeho reč bohatá na výrazy a zo štylistického a literárneho hľadiska je na výške. Vo viacerých prípadoch nadobúdajú grécke slová a výrazy u Pavla nový význam, ktorý závisí od obsahu kresťanského posolstva, napríklad pojmy ‚spása‘ (grécky sõteria) a ‚hriech‘ (grécky hamartía). Typickou črtou Pavlovej gréčtiny sú neologizmy ako napríklad slovesá zložené s predložkou syn (‚s‘, ‚spolu s…‘), ktorými Pavol vyjadruje životný, vnútorný vzťah a spojenie kresťana s Ježišom Kristom v jeho smrti, zmŕtvychvstaní a v sláve (porov. napríklad Rim 6, 4 n.; 8, 17; Ef 2, 6; Flp 3, 10; Kol 2, 12). Nie vždy vedel jazykovo a štylisticky vyjadriť bohatstvo a hĺbku svojich teologických myšlienok, a preto často hromadí pojmy jeden vedľa druhého, najmä keď hovorí o pravdách, ktoré on sám vnútorne hlboko prežíval, ako je ‚vykúpenie‘, ‚ospravodlivenie‘, ‚Božia láska prejavená v Ježišovi‘ atď. (porov. napríklad Rim 8, 31 – 39; 1 Kor 13, 1 – 13), alebo keď v polemike s protivníkmi vyzdvihuje vznešenosť svojho apoštolátu a utrpenie s ním spojené (porov. 2 Kor 4, 1 – 12; 11, 22 – 12, 10). Tieto state Pavlových listov možno zaradiť medzi najkrajšie slovesné výtvory gréckej literatúry.

Na vyjadrenie nevýslovného diela spásy, uskutočneného smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista, používa Pavol protikladné pojmy, ktorými osvetľuje situáciu a skutočnosť človeka pred vykúpením a po ňom: ‚smrť a život‘ alebo ‚smrť a zmŕtvychvstanie‘ (porov. Rim 6, 5 – 8), ‚Mojžišov zákon a viera‘ (porov. Rim 3, 21 – 4, 25; Gal 3, 1 – 29), ‚telo a Duch‘ (porov. Rim 8; Gal 5, 16 – 26), ‚otroctvo a sloboda‘ (porov. Gal 4, 1 – 11. 21 – 31; Rim 8, 14 – 17), ‚prvý Adam a posledný Adam‘ (porov. Rim 5, 12 – 21; 1 Kor 15, 21 – 22. 45 – 49), ‚svetlo a tma‘ alebo ‚deň a noc‘ (porov. 1 Sol 5, 1 – 10; Rim 13, 11 – 14), ‚starý a nový‘ (porov. Rim 7, 6; 1 Kor 5, 7 – 8), ‚jeden a všetci‘ (porov. Rim 5, 12 – 21) atď.

Charakteristickým prvkom Pavlovho štýlu je aj forma ľudovej filozofie v helenistickom období, tzv. diatriba, ktorá spočíva v tom, že autor dialoguje s fiktívnym diskutérom vo forme otázok, námietok a odpovedí, aby názornejšie a presvedčivejšie dokázal a presadil svoju mienku (porov. napríklad Rim 2, 1 – 3, 8; 6, 1 – 19; 1 Kor 6, 12 – 13; 15, 35 – 37). Vplyv Pavlovej rabínskej formácie cítiť v jeho argumentácii ‚od menšieho k väčšiumu‘, ktorá vychádza z predpokladu, že ak je pravdivé menšie, o to pravdivejšie je väčšiemu‘, ktorá vychádza z predpokladu, že ak je pravdivé menšie, o to pravdivejšie je väčšie (porov. Rim 5, 9 – 10. 15 – 17). Pavol cituje a interpretuje Starý zákon podľa rabínskych spôsobov, čiže bez ohľadu na literárny a historický kontext state; biblický text sa pritom neuvádza na dokázanie tvrdenia, ale na ilustráciu už vyslovenej pravdy (porov. Rim 3, 10 – 18; 15, 9 – 12).

4. Teológia Pavlových listov

Pavol podáva vo svojich listoch kresťanské posolstvo vo forme teologických úvah a vyjadruje ho striktne teologickými termínmi a pojmami. Bol schopný preniknúť do hĺbky kresťanskej skutočnosti, formulovať a synteticky podať evanjelium v kategóriách pochopiteľných a prístupných grécko-rímskemu svetu a aplikovať ho na konkrétnu situáciu a potreby čitateľov. Pavol však nie je systematickým teológom. Nepodáva globálny súhrn svojej teológie ani v Liste Rimanom, ktorý je najlepšou syntézou ‚Pavlovho evanjelia‘. Pavol sa vo svojich listoch usiluje na základe teologickej náuky riešiť konkrétne problémy kresťanských spoločenstiev a viesť veriacich k vyspelosti viery a kresťanského života. Ide teda skôr o aplikáciu teológie na prax v konkrétnych okolnostiach života. Z tohto dôvodu sa Pavlova teológia nevyhnutne obmedzuje na určité oblasti náboženského života a nie je úplná. V úvodoch k jednotlivým Pavlovým listom podávame hlavné teologické témy príslušného spisu. Tu stačí vo všeobecnosti povedať, že ústrednou náukou Pavlovej teológie je kristológia, v ktorej sa kladie hlavný dôraz na vykupiteľské dielo Ježiša Krista (soteriológia), uskutočnené jeho smrťou na kríži za naše hriechy (porov. napríklad Rim 3, 23 – 26; 5, 6 – 8; 2 Kor 5, 14 – 21; Kol 1, 20 – 22) a jeho zmŕtvychvstaním na naše ospravodlivenie (porov. Rim 4, 25; 1 Kor 15; Flp 3, 10 a inde). Kristológia je podkladom Pavlovej eschatológie, ekleziológie, etiky atď. a kľúčom na pochopenie jeho apoštolátu a pastoračnej činnosti v prvokresťanských spoločenstvách.

5. Rozdelenie a poradie Pavlových listov

Pavlove listy možno podľa rozličných kritérií rozdeliť a prehľadne zoradiť takto:

I. Poradie podľa kánonu: Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Ef, Flp, Kol, 1 Sol, 2 Sol, 1 Tim, 2 Tim, Tít, Flm, (Hebr). V tomto poradí sa uvádzajú najprv listy adresované cirkevným spoločenstvám a potom jednotlivcom viac-menej podľa klesajúcej dĺžky textu. Hebr je na konci pre svoj osobitný ráz a pre diskusiu o jeho pavlovskej autenticite. V tomto poriadku sa Pavlove listy uvádzajú vo Vulgáte a v kritických vydaniach gréckeho Nového zákona.

II. Systematické poradie:

  1. Prvé listy: 1 Sol a 2 Sol (uvádzajú sa spolu pre ich podobný obsah).
  2. Veľké náukové listy: Rim, 1 Kor, 2 Kor a Gal.
  3. Listy z väzenia: Flp, Kol, Flm a Ef.
  4. Pastorálne listy: 1 Tim, 2 Tim a Tít.

III. Chronologické poradie (vzhľadom na Pavlov život a apoštolát s udaním miesta, kde boli listy napísané):

  1. 50/51: 1 Sol a 2 Sol (v Korinte)
  2. 56: 1 Kor (v Efeze)
  3. 56/57: Gal (v Efeze)
  4. 56/57: Flp (v Efeze)
  5. 57: 2 Kor (v Macedónsko)
  6. 57/58: Rim (v Korinte)
  7. 58 – 60: Kol, Flm, Ef (v Cézarei, alebo v rokoch 61 – 63 v Ríme)
  8. 67: 2 Tim (v Ríme)

IV. Rozdelenie podľa autentickosti:

  1. Protopavlovské (autentické) listy: Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Flp, 1 Sol a Flm. Všetci odborníci pokladajú Pavla za ich bezprostredného autora.
  2. Deuteropavlovské listy: o ich autentickosti odborníci diskutujú. Uvádzame ich v zostupnom poradí podľa stupňa pravdepodobnosti Pavlovho autorstva: a) 2 Sol: katolícki biblisti vo všeobecnosti uznávajú jeho pavlovský pôvod; nekatolíci sa v tejto otázke nezhodujú. b) Kol: všeobecne sa pokladá za Pavlov list, ale s určitými výhradami, najmä pre rečové, štylistické a do istej miery aj obsahové zvláštnosti spisu. c) Ef: uznáva sa Pavlovo autorstvo v širšom zmysle slova, lebo redakcia Listu pravdepodobne nie je Pavlova. d) Pastorálne listy (1 Tim, 2 Tim a Tít): obsahujú jadro Pavlovho učenia; podľa mnohých biblistov boli napísané po jeho smrti neznámym učeníkom. e) Hebr: Pavlovo autorstvo sa vo všeobecnosti vylučuje.
Zdieľať: