BIBLIA

ilustračný obrázok k biblickým spisom

BIBLIA

SVÄTÉ PÍSMO

BOŽIE SLOVO

1. NÁZVY

Čo je Biblia? Stačí iba letmo pozrieť na obsah tejto knihy, aby sme zistili, že Biblia to je akási malá ‚knižnica‘, v ktorej sa uchováva viacero spisov od rôznych autorov z rozpätia viac ako desať storočí, napísaných zväčša po hebrejsky (s niektorými časťami v aramejčine) a po grécky. Aj po literárnej stránke sú v Biblii rôznorodé spisy: historické rozpravy, texty zákonov a kultových predpisov, básnické zbierky, reči a kázne náboženského obsahu, modlitby a piesne, múdroslovné výroky, apokalyptické výjavy, zbierky listov a pod.

Biblické spisy sú Božieho pôvodu, lebo boli ‚napísané z vnuknutia Ducha Svätého‘ (lat. Spiritu Sancto inspirante). Sväté písmo je teda Božia kniha, Boží spis.

Obsahom Svätého písma je Božie zjavenie, čiže Bohom zjavené pravdy, cez ktoré ‚chce Boh vyjadriť samého seba a večné rozhodnutie svojej vôle o spáse ľudí‘.

Dôsledkom biblickej inšpirácie, Božieho pôvodu biblických spisov a Božieho zjavenia, je neomylnosť (lat. inerrantia) Svätého písma.

1.1. Biblia

Mnohorakosť literárnych foriem a myšlienkovej náplne vystihuje už sám názov Biblia (z gréc. ta biblia = knižočky, spisy), ktorý hneď od začiatku poukazoval na to, že Biblia je zbierkou mnohých samostatných spisov. Postupom času sa termínom Biblia označovala táto zbierka ako celok, ako jedna kniha a takto sa dnes používa takmer vo všetkých rečiach. Pre svoj mimoriadny pôvod a bohatú myšlienkovú náplň si Biblia získala jedinečné miesto vo svetovej literatúre a právom dostala meno ‚Kniha kníh‘.

1.2. Sväté písmo

Túto skutočnosť plnšie vyjadruje a potvrdzuje jej bežný názov Sväté písmo (lat. Sacra Scriptura), ktorý naznačuje aj to, že všetky spisy Biblie boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého (porov. 2 Tim 3, 15 – 16; 2 Pt 1, 21) a že v nich máme písomne zachytené Božie zjavenie a Božie slovo, ktoré sa nám neporušene zachovali aj v ústnom podaní Cirkvi. “Posvätná tradícia a Sväté písmo sú […] spolu tesne spojené a navzájom sa dopĺňajú. Veď obe vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu” (dogmatická konšt. Druhého vatikánskeho koncilu o Božom zjavení Dei Verbum, č. 9). Z toho vyplýva, že Biblia nie je iba kniha, v ktorej sa hovorí o Bohu, ale aj kniha, v ktorej Boh hovorí ľuďom, človekovi (porov. Dt 32, 47; Jn 20, 30 – 31).

1.3. Starý zákon a Nový zákon – Starý a Nový testament

Okrem všeobecných názvov Biblia a Sväté písmo sa na označenie biblických spisov podľa ich zadelenia do dvoch skupín používa v slovenčine výraz Starý zákon a Nový zákon. V iných jazykoch sa tieto dva diely Biblie dôslednejšie označujú názvom ‚Starý testament‘ a ‚Nový testament‘ (z latinčiny testamentum = zmluva, termín, ktorý je prekladom gréckeho diathéke a hebrejského berít), to jest ‚Stará zmluva‘ a ‚Nová zmluva‘. Tento názov má podklad už u apoštola Pavla (porov. 2 Kor 3, 14) a od čias Klementa Alexandrijského (asi 150 – 215 po Kristovi) a Tertuliána (asi 155 – 225 po Kristovi) sa všeobecne zaužíval v Cirkvi. Názvy ‚Starý‘ a ‚Nový‘ testament vyplývajú z rozlišovania medzi ‚starou‘ a ‚novou‘ zmluvou. V knihách ‚Starej zmluvy‘ sa opisuje tá fáza dejín spásy, ktorá sa začala zmluvou Boha s Abrahámom (porov. Gn 15, 18) a vyvrcholila zmluvou Jahveho s Izraelom na vrchu Sinaj (porov. Ex 24, 8). V knihách ‚Novej zmluvy‘ sa hovorí o splnení Božieho plánu spásy novou, definitívnou a večnou zmluvou Boha s celým ľudstvom, ktorú uzavrel sám Boží Syn Ježiš Kristus svojou krvou (porov. Lk 22, 20; 1 Kor 11, 25) na spásu všetkých ľudí (porov. Mk 14, 24).

Z toho vyplýva, že náš slovenský názov ‚Starý zákon‘ a ‚Nový zákon‘ nielenže nevystihuje podstatný teologický význam Biblie, ale mohol by viesť k mylnému názoru, že biblické spisy obsahujú predovšetkým ‚starý (Mojžišov) zákon‘ v porovnaní s ‚novým (Kristovým) zákonom‘. Názov ‚testament‘ alebo ‚zmluva‘ lepšie vyjadruje jednotu biblických spisov, o ktorej hovorí Druhý vatikánsky koncil: „Boh, ktorý inšpiroval knihy obidvoch zákonov (v latinskom origináli je: utriusque testamenti = obidvoch testamentov) a je ich pôvodcom, vo svojej múdrosti zariadil, že sa Nový zákon skrýval v Starom a Starý sa vyjasňuje v Novom (…) Knihy Starého zákona prevzaté ako celok do hlásania evanjelia nadobúdajú a ukazujú svoj plný zmysel v Novom zákone (porov. Mt 5, 17; Lk 24, 27; Rim 16, 25 – 26; 2 Kor 3, 14 – 16) a zároveň Nový zákon objasňujú a vysvetľujú“ (DV č. 16).

2. PÔVOD, OBSAH A JEDINEČNÝ CHARAKTER BIBLIE

Ako vznikli biblické spisy? Kto je ich skutočným autorom? Aká je ich myšlienková náplň a posolstvo? V čom spočíva ich jedinečný charakter, ktorým sa líšia od všetkých iných kníh a spisov náboženského rázu? Na tieto a podobné otázky odpovedá krátko a kompletne Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii o Božom zjavení Dei verbum: „Bohom zjavené pravdy, ktoré sú v knihách Svätého písma vyjadrené a zachované, boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého (porov. Jn 20, 31; 2 Tim 3, 16; 2 Pt 1, 19 – 21; 3, 15 – 16) a ako také boli zverené Cirkvi. Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí a použil ich tak, že oni uplatnili svoje schopnosti a sily, no On účinkoval v nich a skrze nich, aby napísali ako skutoční autori všetko to a len to, čo On sám chcel. Keďže teda všetko, čo inšpirovaní autori čiže svätopisci tvrdia, treba pokladať za výrok Ducha Svätého, musí sa uznať, že knihy Písma bezpečne, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú chcel mať Boh vo Svätom písme zaznačenú na našu spásu…“ (porov. 2 Tim 3, 16 – 17) (DV č. 11). Nakrátko vysvetlíme základné pojmy a náuku dôležitého textu.

Zdieľať: