DEJINY IZRAELSKEJ MONARCHIE

ZAČIATKY MONARCHIE

Samuelova autorita bola viac náboženská ako politická a jeho synovia neboli dosť na výške, aby sa stali jeho nástupcami, ale aj ľud bol zásadne proti tomu. Na vrchoch Efraim sa však usadili Filištínci a čoraz väčšmi ohrozovali Izrael, aj Amončania obnovili vpády do kraja Gileád [Galaád]. Chýbal kráľ, ktorý by bol zjednocoval ľud proti nepriateľovi.

V opise založenia izraelskej monarchie možno v Prvej knihe Samuelovej vybadať dve protichodné tradície: tendencia proti monarchii (1 Sam 8; 10, 17 – 27; 12) a pre ňu (porov. 1 Sam 9, 1 – 10, 16; 11). V antimonarchickej tradícii má hlavnú rolu sudca Samuel, ktorý ostro odsudzuje vôľu ľudu mať svojho kráľa a dôvodí tým, že izraelským kráľom je sám Jahve. Na Boží rozkaz však zhromaždí ľud v Mispe [Masfe], žrebom vyvolí Šaula za kráľa a sám sa stiahne z verejnej činnosti. V tradícii za monarchiu je ústrednou postavou rozprávania Šaul. Samuel sa uvádza ako prorok, ktorý na Jahveho rozkaz tajne pomaže Šaula za kráľa. Táto tradícia je bezpochyby staršia a bližšia historickej skutočnosti. Monarchia je vskutku prirodzeným výsledkom potreby zjednotiť národ proti rastúcemu filištínskemu nebezpečenstvu. Vláda tohto prvého izraelského kráľa má však i naďalej sudcovský ráz. Dokumentujú ho charizmatické prvky vlády: vyvolil si ho Boh a obdaril ho svojím Duchom, mocou ktorého urobil veľa obdivuhodných činov. Novým, dôležitým prvkom je fakt, že Šaulovu kráľovskú autoritu a moc uznávajú všetky izraelské kmene. Tak sa prvý raz v histórii izraelského národa stretáme s pojmom monarchického štátneho zriadenia, založeného podľa vzoru okolitých kráľovstiev Moabčanov, Ammončanov, Edomčanov a sýrskych Aramejčanov.

Zdieľať: