Keď ma niekto pohoršuje…

misia - missio - mission

…a zároveň, ak nechcem zle urobiť, alebo radšej sa nechať pohoršovať ako niekomu pravdu povedať? – Som katolíčka.

Som rodáčka z mesta Ilava na Považí a obrázok vyššie je kostol Všetkých svätých, prv Kostol Najsvätejšej Trojice (predtým ako bola postavená kaplnka Najsvätejšej Trojice). V detstve som chodievala do tohoto kostola, ktorý sa mi zdal pochmúrny a škaredý, ale len preto, že omietka vnútri bola ošarpaná. Keď som dosiahla teenedžerský vek, kostol zvnútra opravili a celý kostol bol úplne nádherný. Rada som do neho chodievala napriek tomu, že niektorí ľudia mnou opovrhovali, aj keď to priamo nepovedali. Mala som stále dojem nejakého odmietnutia. Keď som sa viackrát pokúšala chodiť aj cez týždeň, nepodarilo sa mi vydržať tam dlhšie ako len pár krát. (Možno len skrytý útok démonov.) Po mojom obrátení, ktoré nastalo potom, ako ma začali prenasledovať démoni, som sa snažila dostať z týchto problémov. Hľadala som pomoc všade, kde sa dalo, to jest u vtedajšieho katolíckeho kňaza, ktorý mi pomohol tým, že mi zariadil schôdzku s exorcistom v Prešove, ktorá sa až na druhý pokus uskutočnila kvôli silným démonským útokom. Dala som si viackrát veštiť z nevedomosti a tiež som upadla z nevedomosti do mnohých hriechov proti prvému Božiemu prikázaniu. Ale tento rozhovor ma nevyslobodil z útlaku démona či démonov. Pomohol mi jedine v tom, že som dostala odporúčanie, aby som si prečítala Sväté písmo a šla sa pomodliť do gréckokatolíckej katedrály v Prešove, kde som prosila blahoslavených mučeníkov komunizmu, aby mi pomohli. Vo Svätom písme je naozaj toho veľa a pomáha mi to nielen v boji s démonmi, ale aj pri útokoch človeka, ktorý hrá tú svoju hru na lepšieho odo mňa.

Keď prišiel covid a zatváranie kostolov, tak som s tým absolútne nesúhlasila. Už v tom čase v tomto prenádhernom kostole plnom sôch a obrazov začali niektorí ľudia používať nepekný slovník, vulgarizmy, aj počas svätej omše! To sa mi absolútne nepáčilo. Všade, kde som sa pohla, sa našlo množstvo ľudí, ktorí mi mali čo zlé povedať. A nielen v kostole. Nikto si nedával servítku pred ústa a tak som prestala do kostola chodiť a snažila som sa svätú omšu počúvať v rádiu. Ale ani v inom kostole, v ktorom bola slúžená svätá omša a vysielaná cez rádio, to nebolo lepšie, všade samé hlúpe reči, vulgarizmy, a poznámky, ktoré na svätej omši nemajú čo robiť. Ale čo urobiť, keď je človek sám, bez silnej a hlúpej skupiny plnej hlúpych ľudí, ktorí si zastávajú svoje zlo? Nič som s tým samozrejme neurobila a ani som sa nesťažovala, keď sa mi nepáčili aj iné veci, ako napríklad sväté prijímanie na ruku, dezinfekcia namiesto svätenej vody atď. Písala som síce miestnemu kňazovi email, ale aj napriek argumentom, dávalo sa v kostole výslovne sväté prijímanie na ruku a všetky argumenty boli zamietnuté pod stôl. Považujem to za veľkú neúctu k Pánu Bohu, Ježišovi Kristovi, že sväté prijímanie sa podáva na ruku, pritom som sa ako dieťa na náboženstve učila, že len posvätené ruky kňaza môžu držať Telo Kristovo.

Tento rok od Veľkej noci opäť chodím na svätú omšu. Počas predveľkonočnej svätej spovede mi miestny kaplán povedal, že tomu nerozumiem, a že môžem prijímať na ruku (možno je už aj farár). Ale ja to odmietam. Viem, že do kostola mám chodiť a tento stav ma taktiež dlho trápil, že nechodím. Veď nemám dôvod nechodiť, okrem toho, že v jednom rade chodia ľudia a prijímajú na ruku s tými, ktorí na ruku neprijímajú. U nás sa ani po kľačiačky neprijíma. O starej, tzv. latinskej omši som sa dozvedela až niekedy po roku 2012, že sa ešte niekde slúži a chcela som na ňu začať chodiť, lebo sa mi zdalo, že na súčasnej sa nábožnosť vytráca, ale akonáhle som na internete začala hľadať informácie, na druhý deň všetko zmizlo z webovej stránky, ktorá to uverejňovala. Tak som si povedala, že to budem musieť nejako zvládnuť na týchto Novus Ordo, ako sa hovorí u tradičných katolíkov. Ale je to čoraz horšie, žiadna úcta k Bohu, vulgarizmy, zlé reči, klebety pred kostolom, keď je vyložená Sviatosť Oltárna a iné neduhy, ktoré sú neustále premlčiavané. Myslím si, že toto sa Pánu Ježišovi určite nepáči. Nech si hovorí kto chce, čo chce. Aj tí samozvaní veľavážení obyvatelia mesta Ilava, ktorí mi majú stále čo zlé povedať a myslia si, že som nejaké malé dieťa, ktoré nič nevie. Ja však viem rozoznať dobro od zla, ako by som chodila na svätú spoveď a z čoho by som sa spovedala? Veď ani kňaz nepripustí dieťa k svätému prijímaniu, pokým nevie rozoznať Božie Telo v oplátke a dobro od zla! Je to na posúdenie.

Uvažovala som nad tým, že napíšem biskupovi Žilinskej diecézy ohľadom svätého prijímania na ruku počas covidu, ale neurobila som to a on si napísal ten pastiersky list o tom, ako sa môže prijímať Božie telo. Na ruku! Som pohoršená, naozaj. Ale to im nevadí, keď je jeden človek a ešte aj podľa nich nejaký taký, ktorého treba neustále súdiť, urážať a zle o ňom hovoriť, pohoršený. To keby boli nejakí samozvaní veľavážení pohoršení, tak to treba riešiť. Ale toto nie.

Páči sa mi táto oblasť – Považie, pekné hory, príroda, kostoly, pamiatky, ale zlí ľudia to všetko chcú pokaziť, aj ten Boží život vo mne. Vraj je to pomsta. To však nevedia práve oni, čo najviac kričia, ako nemôžem a nemám právo nič povedať, že pomsta je zlo, ktoré bude raz potrestané. Ale to im vraj nevadí, hlavne, že ja skončím zle. To mi neustále predpovedávajú. Všetko robia vedome a neustále sa ospravedlňujú. Podľa Božích prikázaní sú to však nenapraviteľní hriešnici, ktorí ak sa neobrátia, skončia naveky v pekle.

Zdieľať:

Author: Zuzana

Som katolíčka nadšená pre misie a evanjelizáciu. V súčasnej digitálnej dobe mať web je skvelou príležitosťou ako evanjelizovať ľudí prostredníctvom internetu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.