NOVÝ ZÁKON

ilustračný obrázok k biblickým spisom

BIBLIA

Obsah druhej časti Biblie, ktorá sa bežne označuje názvom ‚Nový zákon‘ alebo ‚Nová zmluva‘, je pokračovaním, uskutočnením a zavŕšením Božieho zjavenia a Božieho plánu spásy, o ktorom nás poučujú spisy Starého zákona, čiže Starej zmluvy. Boh, ktorý „mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi otcom skrze prorokov, v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1 – 2). „On celou svojou prítomnosťou a zjavom, svojimi slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, no najmä svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním a napokon zoslaním Ducha pravdy napĺňa a završuje zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom, že je totiž medzi nami Boh a chce nás vyslobodiť z tmy hriechu a smrti a vzkriesiť k večnému životu“ (Dei Verbum, č. 4). „Kristus založil Božie kráľovstvo na zemi, skutkami a slovami zjavil svojho Otca i seba samého a svojou smrťou, vzkriesením a slávnym nanebovstúpením, ako aj zoslaním Ducha Svätého dovŕšil svoje dielo […]. Spisy Nového zákona sú trvácim a božským svedectvom o týchto veciach“ (Dei Verbum, č. 17).

Názov (skratka):

  • EVANJELIUM PODĽA MATÚŠA (Mt)
  • EVANJELIUM PODĽA MARKA (Mk)
  • EVANJELIUM PODĽA LUKÁŠA (Lk)
  • EVANJELIUM PODĽA JÁNA (Jn)
  • SKUTKY APOŠTOLOV (Sk)
  • LIST RIMANOM (Rim)
  • PRVÝ LIST KORINŤANOM (1 Kor)
  • DRUHÝ LIST KORINŤANOM (2 Kor)
  • LIST GALAŤANOM (Gal)
  • LIST EFEZANOM (Ef)
  • LIST FILIPANOM (Flp)
  • LIST KOLOSANOM (Kol)
  • PRVÝ LIST SOLÚNČANOM (1 Sol)
  • DRUHÝ LIST SOLÚNČANOM (2 Sol)
  • PRVÝ LIST TIMOTEJOVI (1 Tim)
  • DRUHÝ LIST TIMOTEJOVI (2 Tim)
  • LIST TÍTOVI (Tít)
  • LIST FILEMONOVI (Flm)
  • LIST HEBREJOM (Hebr)
  • JAKUBOV LIST (Jak)
  • PRVÝ PETROV LIST (1 Pt)
  • DRUHÝ PETROV LIST (2 Pt)
  • PRVÝ JÁNOV LIST (1 Jn)
  • DRUHÝ JÁNOV LIST (2 Jn)
  • TRETÍ JÁNOV LIST (3 Jn)
  • JÚDOV LIST (Júd)
  • KNIHA ZJAVENIA [APOKALYPSA, SKRATKA APK] (Zjv)

V Novom zákone sú hlavným svedectvom o živote a učení Ježiša Krista evanjeliá, ktoré verne podávajú to, čo Ježiš počas svojho pozemského života konal a učil na večnú spásu ľudí a čo jeho učeníci počuli a videli. Evanjelisti vychádzali zo svedectva apoštolov a podľa zamerania jednotlivých evanjelií zachytili príslušný tradovaný materiál písomne. Historická pravda (historickosť) evanjelií nespočíva teda v tom, že evanjelisti jednoducho rozprávajú o živote a učení Ježiša Krista, aby ostali v pamäti, ale že ich ‚ohlasujú‘, aby mohli byť základom viery a života Cirkvi.

Nový zákon okrem štyroch evanjelií obsahuje Skutky apoštolov, listy apoštola Pavla, Katolícke listy a Knihu zjavenia. „Tieto spisy podľa múdreho Božieho ustanovenia potvrdzujú všetko, čo sa týka Krista Pána, čím ďalej tým jasnejšie vysvetľujú jeho pravé učenie, ohlasujú spasiteľné účinky Kristovho božského diela, opisujú počiatky Cirkvi a jej obdivuhodné šírenie a predpovedajú jej slávne zavŕšenie“ (Dei Verbum, č. 20).

Novozákonné spisy, ako písomné svedectvá ohlasovania evanjelia a života v prvotnej Cirkvi, boli napísané v hovorovej gréčtine, nazývanej koiné. Bola to forma gréčtiny, ktorá sa od 4. storočia pred Kristom do 7. storočia po Kristovi používala ústne i písomne ako bežná dorozumievacia reč v krajinách okolo Stredozemného mora a na Blízkom východe. Novozákonná reč koiné je však silne ovplyvnená semitskými jazykmi (hebrejčinou a aramejčinou). To preto, že autori Nového zákona používali do gréčtiny preložený Starý zákon, tzv. Septuagintu, v ktorej je mnoho semitizmov, čiže typických gramatických zvratov a výrazov, prevzatých zo semitských rečí. Okrem toho treba vziať do úvahy, že prví hlásatelia novozákonného posolstva, počnúc samým Ježišom, boli aramejsky hovoriaci Židia. To isté platí aj o autoroch novozákonných spisov. Preto na vyjadrenie a formulovanie kresťanského posolstva museli tvoriť nové pojmy i nové grécke termíny (porov. napr. pojmy agápe = láska; ekklesia = Cirkev; pístis = viera; pnéuma = Duch; Lógos = Slovo; Kýrios = Pán).

Evanjelista Lukáš píše peknou literátnou gréčtinou, ale rád napodobňuje reč Septuaginty a používa materiál pochádzajúci z tradície, ktorý je poznačený semitským vplyvom (porov. napr. Lk hlava 1 – 2). Marek píše nenáročnou ľudovou gréčtinou s príznakmi vplyvu aramejčiny a latinčiny. Matúšovo evanjelium je aj napriek častým hebraizmom napísané dobrou gréčtinou. Ján píše normálnou gréčtinou, ale pôsobivým slávnostným štýlom s výraznými semitskými odtienkami. Pavol má svoj osobný štýl, používa dobrú gréčtinu a niekedy využíva aj jej rečové finesy (porov. 1 Kor 13; Rim 8, 31 – 39). Pastorálne listy a zvlášť Jakubov list a Prvý Petrov list sa vyznačujú čistou a krásnou gréčtinou. Najkrajšou gréčtinou z literárneho hľadiska je napísaný List Hebrejom. Tieto charakteristické jazykové črty novozákonných spisov treba vziať do úvahy pri výklade pojmov a foriem vyjadrovania jednotlivých autorov kníh Nového zákona.

Originály, čiže pôvodiny novozákonných spisov, tzv. autografy, sa asi v polovici 2. storočia stratili, a tak z početných dodnes zachovaných starých rukopisov ani jeden nepodáva úplne presné znenie originálu. Pôvodný text však možno rekonštruovať pomocou textovej kritiky z jeho starých odpisov, z citátov a výťahov novozákonných textov v spisoch prvokresťanských cirkevných spisovateľov, ako aj z preladov gréckeho originálu do starých rečí.

Podľa údajov z roku 1985 je zachovaných 88 rukopisov, tzv. kódexov, napísaných na papyruse; na pergamene je napísaných 274 majuskulových a 2795 minuskulových kódexov a okolo 2200 lekcionárov. Najčastejšie odpisovali evanjeliá a Pavlove listy, veľmi zriedka Knihu zjavenia. Asi päťdesiat rukopisov obsahuje celý Nový zákon. Štyri veľké kódexy: Sinajský (zo 4. storočia), Vatikánsky (zo 4. storočia), Alexandrijský (z 5. storočia) a Efrémov (z 5. storočia) obsahovali pôvodne celú Bibliu, ale iba v Sinajskom kódexe sa zachoval celý Nový zákon a vo Vatikánskom jeho veľká časť.

So šírením kresťanstva v rozličných krajinách vtedajšieho sveta sa začalo s prekladaním Nového zákona do jazykov príslušných národov. Tieto preklady sú vo väčšine prípadov začiatkom ich národnej kultúry a ich prvými literárnymi dielami. Pre biblické vedy majú veľký význam najmä preklady urobené na základe rukopisov gréckeho textu Nového zákona. Zo starých prekladov najdôležitejšie sú preklady do latinčiny, sýrčiny, koptčiny a etiópčiny; okrem toho si zasluhujú spomienku arménske, gruzínske, gótske, arabské a staroslovienske preklady.

Z latinských prekladov treba zvlášť spomenúť preklad Vetus latina [latinsky = starolatinský] z 3. storočia, často označovaný názvom Itala, a najmä Hieronymov preklad z konca 4. storočia, ktorý je známy pod menom Vulgáta [latinsky Vulgata = ‚všeobecne rozšírený (preklad)‘]. Sýrske preklady sa začínajú Taciánovým zjednoteným textom štyroch evanjelií, nazvaným Diatessaron [grécky = ‚(evanjelium) uo štyroch‘] z konca 2. storočia, ktorý preložil sám autor. Potom vznikli Vetus Syra [latinsky = ‚starosýrsky (preklad)‘] zo 4. storočia, Peštitta [sýrsky = ‚spoločná‘, ‚všeobecná‘; odtiaľ aj jej iný názov: Sýrska Vulgáta] z 5. storočia a ďaľšie tri sýrske preklady. V koptčine (ktorou sa hovorilo v Egypte na začiatku kresťanského letopočtu) vzniklo už v 3. a 4. storočí viacero prekladov do jej rozličných nárečí. Etiópske preklady pochádzajú z 5. – 6. storočia, arménske z 5. storočia, gruzínske z 5. – 7. storočia, gótske už zo 4. storočia a arabské z 9. – 10. storočia.

Latinské preklady Biblie:

  • Vetus latina: Starolatinské preklady Biblie, ktoré jestvovali pred latinskou Vulgátou alebo súčasne s ňou, sa označujú spoločným názvom Vetus latina (= ‚stará latinská Biblia‘). Všetky urobili z veľmi starej gréckej predlohy. Keďže sa Vetus latina používala najmä v severnej Afrike a hlboko poznačila tamojšiu kresťanskú kultúru, volá sa preklad aj ‚africkým prekladom‘. V minulosti sa Vetus latina i jej časti neza označovali názvom Itala, ktorý sa zakladá na tradícii siahajúcej do čias sv. Augustína (354 – 430); je však nejasné a kontroverzné, čo rozumel on pod týmto názvom.
  • Vulgáta: v rokoch 393 – 406 Hieronym v Betleheme preložil priamo z hebrejského textu do latinčiny celý Starý zákon, ktorý je časťou latinskej Biblie známej pod menom Vulgáta (= ‚všeobecne rozšírená Biblia‘). Nepodarilo sa mu preložiť všetky knihy rovnako dobre, ale latinská Vulgáta Starého zákona je ako celok jeden z najlepších starokresťanských prekladov Svätého písma. Na Tridentskom koncile v roku 1546 vyhlásili Vulgátu za spoľahlivý úradný latinský preklad, ktorému bolo treba dať prednosť pred ostatnými prekladmi pri používaní v Cirkvi, najmä keď išlo o verejné čítanie, vyučovanie a teologické argumentácie zo Svätého písma. Po Tridentskom koncile Sixtus V. (v roku 1590) a Klement VIII. (v roku 1952) vydali opravený text Vulgáty, ktorý sa pod menom Sixto-Klementínska Vulgáta používal v Cirkvi až do Druhého vatikánskeho koncilu. Po koncile Hieronymovu Vulgátu revidovali a v roku 1979 publikovali pod názvom Nová Vulgáta ako úradný latinský preklad v Katolíckej cirkvi.
  • Nová Vulgáta (latinsky Nova Vulgata) i Neovulgáta: tento kriticky zrevidovaný text latinskej Vulgáty urobili na základe hebrejskej, aramejskej a gréckej predlohy biblických spisov. Jej vydanie pripravila osobitne menovaná Pápežská komisia pre vydanie kníh Novej Vulgáty. Komisia opravila miesta, ktoré boli v evidentnom rozpore s najnovším biblickým výskumom. V roku 1969 vyšiel text Knihy žalmov, v rokoch 1970 – 1971 v troch zväzkoch celý Nový zákon a v rokoch 1976 – 1977 v štyroch zväzkoch text Starého zákona. Prvé ‚typické vydanie‘ úplného textu Novej Vulgáty promulgoval sv. Ján Pavol II. apoštolskou konštitúciou Scripturarum thesaurus (= Poklad Svätého písma) 25. apríla 1979. Druhé vydanie vyšlo v roku 1986. Nová Vulgáta je určená pre Latinskú cirkev, ktorá používa jej texty v liturgii a v úradných dokumentoch.

Zdieľať: