POUČNÉ KNIHY STARÉHO ZÁKONA

ilustračný obrázok k biblickým spisom

1. HISTORICKÉ ZARÁMOVANIE POUČNÝCH KNÍH STARÉHO ZÁKONA

1.1.

Historické obdobie po babylonskom zajatí charakterizuje úsilie zozbierať, usporiadať a v písomnej forme definitívne ustáliť náboženské dedičstvo Izraela, to jest materiál tradície a roztratené písomné záznamy, z ktorých sa postupne utvorili biblické knihy, najmä Pentateuch, ale aj spisy deuteronomistickej tradície, zbierky žalmov, prísloví a prorockých spisov. Túto prácu však nepodnecovalo iba úsilie zachovať drahocenné duchovné dedičstvo minulosti a obohatiť ho o ďaľšie spisy z poexilného obdobia. Jej hlavným cieľom bolo posilniť židovské spoločenstvo – ktoré sa po babylonskom zajatí utvorilo okolo Jeruzalema – v jeho povedomí vyvoleného ľudu a oživiť jeho nádej v ťažkej situácii, v ktorej sa ocitlo ako národnostná menšina, začlenená najprv do rámca veľkej Perzskej a potom Gréckej ríše.

1.2.

Scéna v Neh 8, 1 – 8, ktorá predstavuje kňazov a levitov, ako poučujú ľud o Božom zákone, je výrečná, lebo čítajú, prekladajú a vysvetľujú písomne zachovaný text. Tak sa títo služobníci kultu postupne stali soferim, znalcami a učiteľmi Zákona (porov. Ezd 7, 11; Sir 38, 25), ktorých funkciu možno porovnať s úlohou mudrca, prípadne neskoršieho rabbiho. Keďže v poexilovom období proroci pomaly zanikali, bolo treba hľadať Božie slovo a Božiu vôľu v napísanom texte, v knihe. To si vyžadovalo pestovateľov vedy, učiteľov, školy a potrebné vzdelanie. V tomto kultúrnom prostredí, prístupnom aj laickým znalcom písem, vyvinul sa sapienciálny myšlienkový smer a písomníctvo. Soferim zozbierali sapienciálne dedičstvo minulosti, ktoré sa zachovalo najmä v dvoch zbierkach, tzv. ‚Šalamúnových‘ Prísloví, a pokračovali v sapienciálnych úvahách o realite ľudskej existencie.

1.3.

Spisy, ktoré boli ovocím týchto úvah, nazývame sapienciálne alebo didaktické, poučné knihy, lebo podávajú náuku o zmysle a cieli ľudského života, najmä návodom na to, ako si možno zaistiť blažený a pokojný život na tomto svete. Patria k nim: Kniha prísloví, Jób, Kazateľ, Pieseň piesní, Kniha múdrosti a Kniha Sirachovcova. Napísali a vydali ich v čase medzi 5. a 1. storočím pred Kristom. Do tejto skupiny sa zaraďuje aj Kniha žalmov, úradná zbierka modlitieb Izraela, ktorá je však spisom samým osebe.

1.4.

Autorstvo sapienciálneho myšlienkového prúdu sa tradične pripisuje Šalamúnovi (970 – 931 pred Kristom). Šalamún sa pre svoju mimoriadnu múdrosť stal slávnym na celom Blízkom východe (porov. 1 Kr 3, 4 – 15; 5, 9 – 14) a židovská tradícia ho pokladala za prototyp izraelských mudrcov natoľko, že mu pripísali aj spisy, ktoré vznikli niekoľko storočí po ňom (Kniha Kazateľ, Pieseň piesní a Kniha múdrosti). Lebo treba uznať, že Šalamúnova osobná múdrosť, organizácia jeho kráľovského dvora, diplomatické styky, politické a obchodné vzťahy s okolitými kráľovstvami vytvorili výhodné podmieky pre vznik a vývin sapienciálneho literárneho druhu aj v Izraeli.

2. POJEM A LITERÁRNY DRUH MÚDROSTI

2.1. Pojem múdrosti

2.2. Literárny druh

3. MÚDROSŤ V IZRAELI

3.1. Základ múdrosti v Izraeli

3.2. Medze múdrosti

3.3. Personifikovaná múdrosť

4. VÝZNAM STAROZÁKONNEJ MÚDROSTI

4.1. Sapienciálna relektúra minulosti

4.2. Múdrosť – náboženské zmýšľanie v judaizme


Zdieľať: