ÚVOD DO KNIHY KRONÍK

Všeobecne zaužívaný názov ‚Kroniky‘ je v podstate dobrým prekladom názvu týchto kníh v hebrejskej Biblii: dibré hajjamí (= ‚slová [anály] dní‘), čiže aktá denných (dejinných) udalostí, ktoré Hieronym neskôr označil silným titulom ‚Kronika celej božskej histórie‘. V Septuaginte, vo Vulgáte a v Novej Vulgáte sa uvádzajú pod názvom Paralipomenon (= [Knihy vecí] ‚vynechaných‘ alebo ‚separátne tradovaných‘), pochádzajúcim z mylného presvedčenia gréckych prekladateľov, že sa v týchto spisoch podávajú a dopĺňajú správy vynechané v Knihách Samuelových a v Knihách kráľov. V skutočnosti sú Knihy kroník nové a samostatné dejepisné dielo, ktoré sa síce podobá spisom z ‚deuteronomistickej histórie‘, ale je od nich úplne nezávislé.

Dnešné Knihy kroník boli pôvodne jeden spis a podľa názoru biblistov tvorili spolu s Ezdrášovou a Nehemiášovou knihou tzv. ‚kronistické dielo‘ (pozri Dejepisné knihy Starého zákona 2). Grécki prekladatelia rozdelili v Septuaginte spis ‚Kroník‘ na dve knihy a toto rozdelenie sa v 15. storočí po Kristovi zaviedlo aj do hebrejskej Biblie. V židovskom kánone sa Knihy kroník uvádzajú po Ezdrášovej a Nehemiášovej knihe na poslednom mieste tretej časti Biblie nazvanej Ketubím (‚Spisy‘). Septuaginta a ostatné staré a nové preklady ich však zaradili medzi dejepisné knihy Starého zákona podľa logického a chronologického poriadku hneď po Prvej a Druhej knihe kráľov v tomto poradí: Prvá kniha kroník, Druhá kniha kroník, Kniha Ezdrášova a Kniha Nehemiášova.

OBSAH, ROZVRH A CIEĽ KNÍH

ROZDELENIE KNÍH KRONÍK

PÔVOD KNÍH KRONÍK

HISTORICKÁ HODNOTA KNÍH KRONÍK

TEOLOGICKÁ PERSPEKTÍVA A NÁUKA

VPLYV KNÍH KRONÍK

Zdieľať: