ÚVOD DO KNIHY LEVITIKUS

Grécko-latinský názov tretej knihy Pentateuchu je odvodený z toho, že sa v nej uvádzajú predpisy o bohoslužbe a kňazoch z kmeňa Léviho, vyvoleného pre bohoslužbu. V hebrejskej Biblii sa nazýva podľa jej prvých slov Vajjikrá (= ‚A zavolal‘) a v pobiblickej terminológii ‚Tórat kohaním‚ (= náuka kňazov alebo kňazské predpisy). Podľa teórie prameňov Pentateuchu patrí celá Kniha Levitikus ku Kňazskému prameňu (= P), alebo lepšie ku Kňazskej tradícii.

Texty Knihy sú prevažne liturgicko-predpisového rázu, zarámované do kontextu rozpravy, v ktorom vyniká Mojžišova osoba vo funkcii sprostredkovateľa Božieho slova. On dostal úlohu odovzdať izraelskému ľudu, Áronovi a kňazom bohoslužobné a mravné predpisy.

Levitikus je zbierka starých i novších zákonov a predpisov; mnohé z nich pochádzajú ešte z čias putovania Izraelitov na púšti a zachovali sa v tradícii a v praxi kňazov. Kniha je však dielom viacerých redaktorov, ktorí v priebehu stáročí prispôsobovali zákony, liturgické obrady a sviatky okolnostiam a potrebám nových časov. Všetky zákony a predpisy Levitika sa uvádzajú ako Božie nariadenia v rámci sinajskej zmluvy a v mene Mojžišovej autority. Redakčne sú teda zaradené do súvisu s predpismi v Ex 25 – 31 a 35 – 40, po ktorých nasledujú a sú ich pokračovaním (porov. spomínanie ‚stánku zjavenia‘ v Ex 40, 34 – 38 a Lv 1, 1). Podľa mienky odborníkov Levitikus dostal dnešnú formu až okolo roku 470 pred Kristom v Babylone; v roku 458 – 444 ju kňazi z Ezdrášovho kruhu začlenili do Pentateuchu a v Jeruzaleme ju slávnostne prečítali pred zhromaždeným ľudom ( porov. Neh 8 – 10).

Predpisy, podľa ktorých sa konali v chráme rozličné obety a kňazské obrady, sú zozbierané v časti tzv. ‚tóra obiet‘ (hlava 1 -7). Rozsiahla naratívna časť o ustanovení kňazov Árona a jeho synov (hlava 8 – 10) podáva nariadenia o obradoch, ktoré sa v poexilových časoch konali pri ustavovení veľkňaza. Mnohé nariadenia a predpisy o zákonnej (levitskej) čistote, ktoré obsahuje ‚tóra čistoty‘ (hlava 11 – 15), sú bezpochyby mravné a spoločenské normy, prípadne zvyklosti, pochádzajúce z veľmi starých čias; tieto nariadenia dosahujú vrchol v rituáli slávnostných obradov výročného ‚Dňa zmierenia‘ (hlava 16). Tzv. ‚Kódex (alebo tóra) svätosti‘ (hlava 17 – 26) obsahuje staré zákony a predpisy z obdobia monarchie, ale ako zbierka vznikol až v dobe babylonského zajatia, a za jeho autora sa pokladá prorok Ezechiáš. Charakteristickou črtou tejto zbierky je opätovne zdôrazňovaná formula: ‚Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý‘ (porov. napr. 19, 2; 20, 26). V dodatku (27. hlava) sa napokon podávajú predpisy o vykúpení Bohu sľúbených osôb, zvierat, vecí primeranou peňažnou protihodnotou a o desiatkoch.

Knihu možno podrobnejšie rozdeliť na tieto časti:

I. ‚Tóra obiet‘: zákony o obetách a o obradoch pri nich (1, 1 – 7, 38):

A. Zákony o obetách pre ľud (1, 1 – 5, 26):

  1. Celostné, zápalné obety (1, 1 – 17)
  2. Potravinové obety (2, 1 – 16)
  3. Pokojné obety (3, 1 – 17)
  4. Zmierne obety za hriechy z nevedomosti (4, 1 – 35)
  5. Zmierne obety za jednotlivé previnenia (5, 1 – 26 [6, 1 – 7])

B. Zákony o obetách pre kňazov (6, 1 [8] – 7, 38):

  1. Denná celostná, zápalná obeta (6, 1 [8] – 6 [13])
  2. Denná potravinová obeta (6, 7 [14] – 16 [23])
  3. Zmierna obeta za hriechy (6, 17 [24] – 23 [30])
  4. Zmierna obeta za previnenia (7, 1 – 10)
  5. Pokojné obety (7, 11 – 21)
  6. Zákaz jesť loj a krv (7, 22 – 27)
  7. Kňazský podiel z obiet (7, 28 – 36) a záver (7, 37 – 38)

II. Zákony o ustanovení kňazov (8, 1 – 10, 20):

  1. ‚Kňazská vysviacka‘ Árona a jeho synov (8, 1 – 36)
  2. Áronova prvá obeta (9, 1 – 24)
  3. Potrestanie Áronových synov (10, 1 -7)
  4. Nariadenia pre kňazstvo (10, 8 – 20)

III. ‚Tóra čistoty‘: predpisy o zákonnej (levitskej) čistote (11, 1 – 15, 33):

  1. Čisté a nečisté zvieratá (11, 1 – 47)
  2. Očisťovanie šestonedieľky (12, 1 – 8)
  3. Malomocenstvo na ľuďoch (13, 1 – 46) a na šatách (13, 47 – 59)
  4. Očisťovanie uzdraveného od malomocenstva (14, 1 – 32) a malomocenstvo na domoch (14, 33 – 57)
  5. Nečistota u muža (15, 1 – 18) a u ženy (15, 19 – 33)

IV. Rituál výročného Dňa zmierenia (16, 1 – 34)

V. ‚Kódex (tóra) svätosti‘: zákon o svätosti (17, 1 – 26, 46):

  1. O mieste zabíjania zvierat (17, 1 – 9) a zákaz jesť krv (17, 10 – 16)
  2. Zákaz zvrhlých sexuálnych činov (18, 1 – 30)
  3. Rôzne predpisy spoločenského správania (19, 1 – 37)
  4. Tresty za ťažké previnenia (20, 1 – 27)
  5. Predpisy pre kňazov (21, 1 – 24)
  6. Pravidlá pre požívanie a prinášanie obetných darov (22, 1 – 33)
  7. Ustanovenia o sviatkoch (23, 1 – 44) a doplnkové nariadenia (24, 1 – 23)
  8. Sobotný rok (25, 1 – 7) a jóbelov (‚jubilejný‘) rok (25, 8 – 55)
  9. Požehnanie (26, 1 – 13), kliatba (26, 14 – 39) a obrátenie ľudu (26, 40 – 46)

VI. Dodatok: predpisy o sľuboch a desiatkoch (27, 1 – 34)

TEOLOGICKÝ VÝZNAM KNIHY LEVITIKUS

Levitikus je u dnešných kresťanov možno najmenej čítanou knihou Starého zákona. Je to predovšetkým asi preto, že čítanie tohoto spisu nie je ľahké, lebo jeho štýl je zväčša monotónny, unavujúci a jeho obsah dosť nezáživný. Často sa v ňom používajú niektoré starozákonné výrazy a uvádzajú postavy, ktoré sú pre moderného človeka záhadné a nezrozumiteľné. Okrem toho sa u čitateľa predpokladá alebo vyžaduje určitá znalosť hebrejskej mentality a náboženských ustanovizní izraelského ľudu. A napokon sa zdá, že tu ide iba o predpisy a nariadenia o starozákonných bohoslužobných úkonoch, ktoré sú už v Novom zákone prekonané a zrušené. Ale už sám fakt, že Levitikus bol prijatý do kresťanského kánonu inšpirovaných spisov, svedčí o tom, že jeho posolstvo má ešte stále, aj pre kresťanov, veľký teologický význam. Na uľahčenie čítania Levitika a pre správne pochopenie jeho teologického obsahu, treba však objasniť niektoré kľúčové biblické termíny a pojmy tohoto spisu.

V celej Knihe Levitikus Boh dáva svojmu národu „ustanovenia a príkazy“, aby každý, „kto ich zachová, bol z nich živý“ (porov. 18, 5). Cieľom všetkých zákonov je teda intímny vzťah a spoločenstvo človeka s Bohom. Preto sa treba chrániť každého priestupku pri vykonávaní bohoslužobných obradov (porov. hlava 1 – 10), každej nečistoty (povor. hlava 11 – 16) a každého mravného úpadku (porov. hlava 17 – 26), ktoré by mohli byť prekážkou tohoto životodarného spoločenstva s Bohom.

OBETY A BOHOSLUŽOBNÉ OBRADY (2.1)

V prvej časti Levitika (hlava 1 -7) je reč o rozličných izraelských obetách a o ich obradoch. O podstate obety sa takmer nehovorí. Jednoducho sa predpokladá, že tento bohoslužobný úkon je samozrejmým prejavom závislosti človeka na Bohu, svojom Stvoriteľovi a Pánovi. Z presvedčenia, že človek má všetko od Boha, vyplýva, že sa človekovi patrí ďakovať obetami za prijaté dobrodenia, že si musí obetou vyprosovať potrebnú pomoc a požehnanie, a napokon, že má primeranou obetou uzmierovať hriechom urazeného Boha. V Starom zákone sa obeta volá aj darom, lebo predstavuje a zastupuje človeka, ktorý obetným darom výrazne uznáva Božiu velebnosť a ľudskú nehodnosť.
Obety boli krvavé a nekrvavé. Krvavé obety sa delili na celostné zápalné obety, pokojné obety (ďakovné, prosebné, dobrovoľné a zo sľubu) a zmierne obety za hriech. Nekrvavé alebo potravinové obety sa zasa delili na suché (múka, pečivo, soľ, olej, kadidlo a pod.) a mokré (napr. víno). V krátkosti o dôležitých obetách:

  • Celostná zápalná obeta: na prvom mieste sa v Levitiku (hlava 1) spomína celostná zápalná obeta (holokaustum), pri ktorej bolo treba obetovaný dar úplne spáliť na oltári. Tým sa naznačovalo, že obetný dar (zviera, vták, potraviny a pod.) patrí celý Bohu, ktorému sa tak najvýraznejším spôsobom prejavovala úcta a oddanosť a zároveň aj pocit závislosti na ňom. Úplné spálenie obety prijímal Pán s úľubou. Vyjadrujú to často opakované slová pri jednotlivých celostných obetách: „zápalná obeta príjemnej vône pre Pána“ (porov. 1, 9. 13. 17).
  • Potravinové obety: boli nekrvavou, tzv. suchou obetou, ktorá sa prinášala v podobe poľnohospodárskych výrobkov (múka, prvotiny plodín, nekvasené chleby a pod.). Obetovali ich kňazi s prídavkom soli a oleja. Časť potravinovej obety sa spaľovala na oltári a časť, ktorú nespálili, patrila iba kňazom, ktorí ju museli zjedsť na posvätnom mieste. Potravinové obety boli pravým obetným darom a boli výrazom uznania Božej vznešenosti a ľudskej nehodnosti.
  • Pokojné obety: obety, ktoré boli znakom a prejavom pokojného, priateľského vzťahu medzi Bohom a obetujúcim. Prinášali sa zvyčajne na poďakovanie za prijaté dobrodenie alebo s úmyslom, aby Boh vyslyšal osobitné prosby obetujúceho, alebo čisto ako dôkaz mimoriadnej oddanosti Pánovi. Pri tejto obete sa na oltári spálili iba tučné čiastky obetovaného zvieraťa. Ostatné mäso sa použilo na spoločnú hostinu, na ktorej sa okrem kňaza a levitov zúčastnili členovia rodiny obetujúceho a povolávali na ňu aj chudobných a siroty.
  • Zmierne obety: obety na zmierenie sa prinášali za určité previnenia (porov. Lv 5) alebo i za hriech, ktorý niekto spáchal z nevedomosti alebo z nedopatrenia (porov. Lv 4). Každé, i čisto materiálne previnenie proti zákonu sa považovalo za prestúpenie Božieho príkazu, ktorým sa narušilo spoločenstvo a priateľstvo s Bohom, a preto ho bolo treba obnoviť zmiernou obetou. Obrady zmiernej obety sú do detailov opísané v Lv 5. Hoci mohli túto obetu prinášať v každom čase, s mimoriadne slávnostnými obradmi ju konali vo výročný Deň zmierenia (porov. Lv 16), keď sa ňou odčiňovali všetky hriechy Izraela.

Základnou pravdou starozákonného zjavenia je učenie, že Boh je Stvoriteľom a absolútnym Pánom všetkého, čo je na nebi a na zemi. Z tejto pravdy prirodzene vyplýva pre veriaceho človeka povinnosť vzdávať Bohu patričnú úctu a poklonu. Konkrétnym prejavom tejto náboženskej povinnosti sú aj starozákonné obety a bohoslužobné obrady, ktoré sú podrobne opísané a uzákonené v Knihe Levitikus. Týmito obetami nábožní Izraeliti nielenže vzdávali Bohu povinnú úctu a poklonu, ale aj verejne vyznávali svoju úplnú závislosť od neho.

Jednotlivé obety hrali, podľa ich špecifickej funkcie, dôležitú úlohu v náboženskom živote Izraelitov. Obetné úkony a dary boli životnou školou pre zhromaždenie veriacich, lebo boli dôkazom vernosti, oddanosti a dôvery voči Bohu. Sľub spojený s obetami účinne pomáhal formovať a vychovávať človeka pre verné plnenie svojich náboženských povinností. Dobrovoľne prinášané obety posilňovali nábožnosť a náboženskú horlivosť veriacich, vštepovali im lásku k bohoslužobným obradom a viedli ich k úprimnej úcte voči Bohu. Pokojné obety boli pôsobivým dôkazom toho, že obetujúci mal vrúcny, priateľský vzťah k Bohu. Obetné hostiny, ktoré po obetách nasledovali, boli chvíľami náboženského zážitku, sviatočnej nálady a úprimnej radosti v Božej prítomnosti. Boli to opravdivé hody lásky, pri ktorých sa utužovali bratské zväzky synov Izraela a upevňovali putá národnej solidarity a náboženskej spolupatričnosti. Zmiernymi obetami sa napokon obnovovali previnenia a levitské poškvrnenia, ktoré boli príčinou prerušenia spoločenstva s Bohom. Zmierne obety boli teda zdrojom duchovnej obrody a obnovenia zmluvy medzi Bohom a izraelským ľudom.

Treba však vedieť, že starozákonné obety nemali vlastnú silu a nemohli odpustiť hriech; nimi bolo možné získať iba vonkajšiu, levitskú čistotu. Keďže však starozákonná obeta bola predobrazom výkupnej obety Ježiša Krista, mohla, vzhľadom na obetu kríža a z predchádzajúcej účinnosti tejto novozákonnej obety, získať ospravodlivenie a odpustenie hriechov, ak bola prinesená s patričným úmyslom a s ľútosťou. Každá starozákonná obeta bola teda iba čiastočným typom jedinej a definitívnej obety Ježiša Krista, a preto jeho dokonalou obetou boli všetky starozákonné obety zrušené.

KŇAZSTVO (2.2), LEVITSKÁ ČISTOTA A NEČISTOTA (2.3), SVÄTOSŤ (2.4)

Kniha Levitikus nám predstavuje pojem kňazstva, ktoré sa pod Božím vedením v priebehu stáročí vyvinulo pod vplyvom početných činiteľov náboženského, morálneho, spoločenského a politického rázu. Kňazi boli jedinou skupinou, okolo ktorej sa vytváralo izraelské spoločenstvo. Museli zachovávať osobitné predpisy, ktoré riadili nielen ich osobný a súkromný život, ale aj život ich rodín a príbuzných (porov. hlava 21). Boli zasvätení Bohu a konali bohoslužbu, preto museli byť v každom ohľade bezúhonní.

Kňazstvo, podľa kňazskej tradície v Knihe Levitikus, má svoj začiatok v Mojžišovom bratovi Áronovi a osobitne sa zdôrazňuje, že hlavnou funkciou kňaza je byť sprostredkovateľom medzi izraelským ľudom a Bohom. Preto len on môže prinášať krvavé a nekrvavé obety a konať bohoslužobné obrady. Kňaz má aj vedúcu úlohu pri riešení komplikovaných otázok v prípade levitskej nečistoty: je teda v určitom zmysle sudcom i ‚lekárom‘, i keď sa ako lekár obmedzuje iba na diagnózu chorôb bez toho, že by ich mohol liečiť.

Mnohé predpisy o kultovej čistote a príslušné očistné obrady sú pre moderného čitateľa Levitika nezvyčajné, až zarážajúce. Treba však vedieť, že u starovekých orientálnych národov nebol presne vymedzený rozdiel medzi všedným životom a náboženskými prejavmi. Preto levitská, kultová nečistota nemusela byť sama osebe v každom prípade morálnym previnením. Človek sa mohol stať nečistým, aj keď plnil svoje životné povinnosti (ako napr. v prípade materstva, starosti o mŕtvych a pod.), keď jedol mäso z nečistých zvierat, keď mal určité choroby (napr. malomocenstvo) atď. Hlavný dôvod, pre ktorý sa bolo treba chrániť levitskej nečistoty, bol ten, že strata kultovej čistoty vylučovala človeka na dlhší alebo kratší čas z účasti na bohoslužbe. A to sa mohlo stať aj vtedy, keď sa dotyčný mravne vôbec neprevinil.

Zvrchovane svätému Bohu mohli slúžiť iba tí, čo sa zdržali akejkoľvek mravnej nečistoty a zachovali aj pravidlá slušného správania a hygieny. Kto sa proti týmto pravidlám hoci aj nevedome previnil a chcel sa zúčastniť na bohoslužobných obradoch, musel sa najprv podrobiť príslušným očistným obradaom. Predpisom o čistote, ktoré boli uzákonené v Lv 11 – 15, sa v izraelskom kultovom zákonodarstve pripisovala veľká dôležitosť najmä preto, lebo úzko súviseli so zmluvou, ktorú Boh uzavrel s vyvoleným národom. Táto zmluva ich zaväzovala predovšetkým k čistote a k svätosti: „Ja, Pán, som váš Boh! Preto dokážte, že ste svätí, lebo ja som svätý… Lebo ja som Pán, ktorý vás vyviedol z egyptskej krajiny, aby som sa stal vaším Bohom. Nuž buďte svätí, lebo ja som svätý.“ (Lv 11, 44 n.)

Aj keď už starozákonné predpisy o levitskej čistote neplatia pre kresťanov, slúžia na lepšie pochopenie tých statí Nového zákona, ktoré hovoria o kultovej čistote (porov. napr. Mt 15, 1 – 20 = Mk 7, 1 – 23; Mt 23, 25 – 27) a o čistých alebo nečistých pokrmoch (porov. Rim 14, 14. 20; Tít 1, 15 atď.), no najmä o prednosti a prvenstve Kristovho kňazstva a jeho obety vzhľadom na starozákonné kňazstvo a kult (porov. Hebr 1 – 10).

Pojem svätosti je jeden z hlavných a základných objavov Knihy Levitikus a Starého zákona vôbec. Termínom biblickej svätosti sa v podstate označuje celé tajomstvo transcendentného Boha, ktorý absolútne presahuje stvorený svet a je nezávislý na ňom, ktorý je človekovi nepochopiteľný, nevyspytateľný a neprístupný. Keď povieme, že Pán je svätý, to je neporovnateľne viac ako jednoduchá morálna vlastnosť alebo kvalita; to je tvrdenie, že Boh je podstatne iný a rozdielny od všetkého, čo človek pozná, alebo si môže predstaviť.

No napriek tomu všetkému tento svätý Boh sa dáva človekovi poznať, zjavuje mu svoju vôľu (porov. Lv 19), dovoľuje mu, aby sa k nemu priblížil (porov. Lv 23), ba dokonca chce, aby ľudia mali účasť na jeho svätosti: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý!“ (Lv 19, 2). Boh si vyvolil izraelský národ a oddelil ho od ostatných národov preto, aby žil v spoločenstve so svätým Bohom a svojou osobnou svätosťou bol jeho svedkom pred všetkými pohanskými národmi.

A čo má nejaký vzťah k Bohu a k bohoslužbe, musí byť poznačené zvláštnou svätosťou: osoby (napr. kňazi, ktorí sú v dôvernejšom styku s Bohom, musia sa zrieknuť aj niektorých dovolených profánnych činov; porov. Lv 21 – 22), miesta (napr. svätyňa, do ktorej je zakázané vstúpiť laikom a cudzincom; porov. Hebr 9, 7 n.; Sk 21, 28), časy (napr. sobota zasvätená Pánovi, keď sa treba chrániť služobných prác; porov. Ex 20, 8 – 11), predmety (napr. olej používaný pri obradoch svätenia osôb a vecí, ktorý neslobodno použiť na profánne účely; porov. 4x 30, 23 – 33) atď.


Zdieľať: