ÚVOD DO KNIHY ŽALMOV

Veľký cirkevný Otec a učiteľ svätý Augustín vo svojom monumentálnom diele Výklady k žalmom vystihol, akej obľube sa v celej kresťanskej tradícii tešila Kniha žalmov, čiže Žaltár. Povedal to týmito krásnymi slovami: „Psalterium meum, gaudium meum“, v preklade: „Môj žaltár, moja radosť!“ (porov. Enarrationes super Psalmos v PL 37,1775). Z dvadsaťtisíc citátov zo Starého zákona, ktoré Augustín použil vo svojich spisoch, jedenásťtisícpäťsto je zo Žaltára. Takisto v Novom zákone z tristo citátov Starého zákona je okolo sto z Knihy žalmov. O veľkej dôležitosti žalmov v kresťanskej liturgii a vôbec v duchovnom živote Cirkvi svedčí ich použitie najmä v slávení Eucharistie, vo vysluhovaní sviatostí a v liturgii hodín. Druhý vatikánsky koncil pokladá žalmové piesne a chvály za „hlas Nevesty (= Cirkvi), ktorá sa prihovára Ženíchovi (= Kristovi)“ (porov. Konštitúciu o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concillium, č. 84).

1. Názov, text, staré a slovenské preklady žaltára

1.1. Názov

Názov Kniha žalmov alebo jednoducho Žalmy, ktorým sa označuje zbierka 150 hebrejských náboženských piesní, pochádza z gréckeho prekladu Septuaginta, lebo v hebrejskej Biblii táto zbierka pôvodne nemala vlastné meno. Terajší hebrejský názov Tehillím (‚Chválospevy‘, ‚Ďakovné hymny‘) alebo Sefer tehillím (‚Kniha chválospevov‘) bol zavedený iba neskoršie, v období judaizmu. Slovenské slovo ‚žalm‘ je odvodené – cez latinské psalmus – od gréckeho slova psalmós (pieseň so sprievodcom strunového nástroja, ako je harfa, citara a pod.), z ktorého sa neskôr utvoril názov žaltár (gréc. psaltérion a lat. psalterium, žaltár, zbierka žalmov).

V hebrejskej Biblii sa Kniha žalmov uvádza na prvom mieste medzi ketubím (spisy), kým v Septuaginte, vo Vulgáte a v Neovulgáte je na druhom mieste medzi poučnými spismi, hneď po Knihe Jób. Pre jej bohatý náboženský a duchovný obsah biblisti právom definovali Knihu žalmov ‚Starý zákon v malom‘ alebo ‚súhrn duchovných skúseností Izraela‘, lebo všetky hlavné biblické témy a udalosti dejín spásy sa v nej spomínajú alebo oslavujú vo forme modlitby. Preto najlepším výkladom a komentárom žalmov je sama Biblia, vrátane Nového zákona, v ktorom sa veľa ráz žalmy používajú na osvetlenie udalostí Kristovho vykupiteľského diela.

1.2. Text a staré preklady Žaltára
1.3. Slovenské preklady

2. Počítanie a rozdelenie žalmov

2.1. Počítanie žalmov
2.2. Rozdelenie Knihy žalmov

3. Nadpisy žalmov

3.1. Nadpisy označujúce domnelých autorov žalmu
3.2. Nadpisy označujúce historické okolnosti vzniku žalmu
3.3. Nadpisy označujúce literárny druh žalmu
3.4. Nadpisy slúžiace ako pokyny pre prednes
3.5. Nadpisy označujúce liturgické použitie

4. Autori a čas vzniku žalmov

4.1. Autori žalmov
4.2. Čas vzniku žalmov

5. Literárne druhy žalmov

5.1. Chválospevy
5.2. Žalospevy
5.2.1. Kolektívne žalospevy
5.2.2. Individuálne žalospevy
5.3. Vďakyvzdania
5.4. Kráľovské žalmy
5.5. Blahoslavenstvá
5.6. Sapienciálne žalmy
5.7. Preklínacie žalmy
5.8. Historické žalmy
5.9. Kultové žalmy

6. Žalmy – výraz izraelovej viery a nábožnosti

6.1. Pojem a náuka o Bohu v žalmoch
6.2. Boh je za dobro človeka
6.2.1. Boh stvoriteľ
6.2.2. Božia prozreteľnosť
6.2.3. Boh spasiteľ
6.3. Postoj človeka k Bohu
Chudobní
Spravodliví
Nábožní a svätí
Mravné a fyzické zlo
Spojenie s Bohom
6.4. Eschatologická perspektíva
Posmrtný život
Problém odplaty za osobné činy
6.5. Očakávanie Mesiáša v žalmoch

7. Kresťanská lektúra žalmov

Žalmy sa tešili veľkej obľube v prvotnej Cirkvi, ktorá ich pokladala za prameň a výraz svojej viery a svojej nábožnosti. Ak je v ponímaní Cirkvi Kristus náplňou celého Starého zákona, možno to právom povedať o Knihe žalmov. Podľa výstižného výroku svätého Augustína je Kristus spevákom žalmov (cantor psalmorum). On určite recitoval žalmy výstupov na svojich každoročných pútiach do svätého mesta (porov. Lk 2, 41), ako aj hallél (Ž 113 – 118) pri slávení židovskej Paschy (porov. Mk 14, 26; Mt 26, 30). Okrem toho sa Ježiš zaiste často modlil žalmy aj vo svojom súkromnom, každodennom živote; evanjelisti výslovne citujú začiatok Ž 22, modlitbu odovzdanosti do Božej vôle (porov. Mt 27, 46; Mk 15, 34); modlitbu, ktorou Ježiš na kríži porúčal do Otcových rúk svojho ducha (porov. Lk 23, 46).

Podľa Kristovho príkladu sa žalmy čoskoro stali modlitbou kresťanov a zaujali privilegované miesto tak v súkromnej, ako vo verejnej modlitbe kresťanského ľudu už v apoštolských časoch (ich liturgické použitie porov. v 1 Kor 14, 26; Ef 5, 19; Kol 3, 16; súkromné v Jak 5, 13; Sk 16, 25). Preto Cirkev vyvíjala v priebehu stáročí veľké úsilie a vysvetľovala veriacim žalmy a komentovala ich, aby ich lepšie pochopili a využili v náboženskom živote. V pokoncilovom čase stačí poukázať na duchovnú obrodu Cirkvi a kresťanského života. V pokoncilovom čase stačí poukázať na duchovnú obrodu Cirkvi a kresťanského života, v ktorej hrá dôležitú rolu aj všestranné použitie Žaltára v Eucharistii, pri vysluhovaní sviatostí, a najmä v modlitbe Liturgie hodín, ktorá sa stala modlitbou celého Božieho ľudu. Pri tomto všeobecnom použití Žaltára v liturgii a v súkromnej modlitbe sa treba stále držať niektorých praktických zásad, ktoré sú nevyhnutne potrebné pre správne a blahodarné použitie žalmov v náboženskom živote.

Predovšetkým treba v každom žalme presne zistiť a pochopiť jeho slovný zmysel, ktorý neslobodno v nijakom prípade zatieniť alebo zameniť inými, viac-menej spiritualizačnými zmyslami, i keď sú zdanlivo ľahšie na pochopenie alebo bližšie dnešnej mentalite.

Okrem toho treba pri žalmoch počítať s možnosťou tzv. plnšieho zmyslu (sensus plenior), ktorý je bezo zvyšku známy Bohu, primárnemu autorovi, ale svätopisec ho nemusel chápať úplne. Od slovného zmyslu sa plnší zmysel líši tým, že prevyšuje význam slov, ktoré použil žalmista, lebo tento zmysel závisí od božského pôvodcu. Plnší zmysel možno pochopiť najmä vo svetle neskoršieho zjavenia, ale aj z hlbšieho chápania zjavených právd, nadobudnutého na základe analógie viery a dôkladného štúdia Biblie.

Takisto rozum osvietený vierou musí vybadať typický zmysel (sensus typicus), ktorý spočíva v tom, že podľa úmyslu božského pôvodcu Biblie sú starozákonné udalosti, osoby, ustanovizne, veci a pod. často predobrazom, typom príslušných skutočností, typický zmysel je zjavný iba vo svetle antitypu, ktorý sa poznáva iba z neskoršieho zjavenia. Preto typ, čiže predobraz, iba nedokonale naznačuje skutočnosť, ktorej antityp je dokonalým splnením.


Zdieľať: